Expedícia Srbsko, Albánsko a Čierna Hora

Po minuloročnej expedícii na Ukrajinu a do Rumunska opäť sedím za počítačom a vyhľadávam vhodné rieky v zahraničí. Zaujalo ma Albánsko a Bulharsko, obe krajiny sú ďaleko, po ceste ale máme ďalšie možnosti na splavovanie a cestu tak vieme rozdeliť na viac etáp. Po porade so zvyšnými záujemcami si nakoniec vyberáme Albánsko, ktoré je o nejakú tú hodinku jazdy bližšie. Pred odjazdom získavame ďalšie informácie o riekach, zoskupujeme ich a tlačíme mapy a kilometráže. Väčšina riek nie je popísaná detailne, aspoň základné informácie však máme a tiež máme podľa google maps/street view vyhľadané vhodné nástupné a výstupné miesta. Okrem riek pozeráme aj zaujímavosti a ďalšie veci, ktoré by stálo za to navštíviť.

V zložení Peťo, Peťo, Joži, Fero, Janči, ja a náš šofér Maťo odchádzame večer z Košíc. Tentoraz ideme plne naloženým Transporterom 4x4 s loďami (a časťou vecí) na prívese. Prvú zastávku plánujeme na rieke Ibar v Srbsku, ktorú máme po ceste. Na miesto prichádzame o niečo skôr než sme plánovali a tak chvíľu ešte dospávame v aute. Stan sa nám na tie 2 hodinky stavať nechce aj napriek tomu, že spanie po sediačky vôbec nie je pohodlné. Parkujeme hneď vedľa slalomky. Po východe slnka si prezeráme vodu, dávame kávičku v motoreste oproti nám a pomaly sa presúvame na začiatok splavu v meste Usce. Ešte raňajkujeme, popíjame pivko a postupne sa prezliekame do hydra.

Ibar má pár pekných a celkom výživných perejí, medzi nimi sú dlhšie úseky, kde voda síce tečie, ale bez perejí. Najzaujímavejšia je asi slalomka.

Po splave opäť sadáme do auta a presúvame sa smer Čierna Hora a Albánsko. Ešte zastavujeme na obed, užívame si výhľady na krajinu. Cesta do Albánska je ešte na pár hodín a v noci sa nám cestovať nechce. Vyberáme si teda miesto pri Alipašini izvori (Ali Pašinské pramene). Pri miestnej reštaurácii je možné aj kempovať. Ešte večer si prezrieme okolie, do západu slnka nestíhame úplne všetko a niektoré miesta si tak nechávame na ráno.

Ráno si prezeráme Oko Skakavice a presúvame sa do Albánska. Chceme si pozrieť Theth. Po ceste niekoľkokrát prekonávame horské priesmyky s úžasnými výhľadmi, autu ale dávajú celkom zabrať. Cesta do Thethu bola otvorená len pár týždňov pred nami a stále tu sú vysoké snehové mantinely. Zákruty vyberáme s mikrobusom a prívesom na tesno, s oprotiidúcimi autami sa máme problém vyhnúť aj na širších miestach. Končíme pri vyhliadke na vrchole priesmyku. Asfalt tu končí, ďalej pokračuje len šotolina, stmieva sa a začína snežiť (na letných pneu s preťaženým autom nie práve ideálne). Reštaurácia a chatky na ubytovanie sú ešte zatvorené (prišli sme mimo hlavnej turistickej sezóny). Otáčame sa a smerujeme do Skadaru, kde sme si našli ubytovanie v hosteli. Po ceste miestami leje tak, že nestíhajú stierače, potom je zase pár metrov kľud.

Hostel je super, príves s loďami parkujeme do garáže, miestni sú veľmi priateľskí a ochotní pomôcť s čímkoľvek. Angličtina nie je pre väčšinu ľudí problém, takmer každý robil nejakú dobu v zahraničí.

Ako prvú rieku v Albánsku si vyberáme rieku Kiri, ktorá preteká aj cez Skadar. Podľa popisu je nástupné miesto pri moste cez rieku 2km nad dedinkou Kiri. To nesedí už podľa mapy, dedina Kiri je asi 2km od rieky v horách a cesta sa už k vode nevracia. Vytipované nástupné miesto sme mali pri brode cez rieku (čo aspoň trochu sedelo na zvyšok popisu, z mapy nebolo jasné či ide o brod alebo most, cesta však bola zaznačená krížom cez rieku). Na vodu sa však dostávame až neskoro poobede. Rieka je tu ťažká a neprehľadná. Pereje je problém prezerať aj z brehov, ktoré sú zarastené a cez kamene a kríky nevidíme čo nás čaká. Po asi 200 splavených metroch usudzujeme, že tento úsek je nad naše možnosti, ďalej je kaňon ešte užší a cesta sa vzďaluje od rieky. Nechceme riskovať, vystupujeme a hľadáme cestičku kadiaľ kajaky vynesieme. Dostávame sa nad nástupné miesto na "hlavnú cestu". Podľa GPS tracku sme okrem 200 splavených metrov taktiež vyšli 200 výškových metrov. Cez vysielačky voláme šoféra, aby sa pre nás vrátil. Zatiaľ obdivujeme krajinu a usudzujeme, že sme našli dokonalé miesto na stanovanie. Nakoniec sa však presúvame nižšie. Z ďalších popisov rieky usudzujeme, že správne miesto na nastúpenie je práve tu, staviame stan, večeriame.

Ráno po zbalení vecí nasadáme na vodu. Rieka je nádherná, plná divokých perejí. Niektoré miesta prezeráme, väčšina sa však dá ísť na oči. Pri jednom ťažšom mieste stretáme partiu nemeckých kajakárov, ktorí si rieku ešte len prezerajú z brehu. Na konci splavu ešte prekvapí vlnka, ktorú sme si z cesty nevšimli. Kým balíme veci, doplaví aj nemecká skupinka, ktorá pokračuje ešte trochu ďalej. Za zákrutou našli miesto vhodné na vystúpenie a taktiež na kempovanie, mohli sme teda plaviť ešte cca. 1km. Ďalej je pár ťažkých kaňonov (niektoré podľa kilometráže nezjazdné).

Presúvame sa do údolia Valbony. Úzka cesta vedie vysoko v kaňone, neustále stúpa alebo klesá. Prechádzame ju však za tmy a veľa výhľadov si teda neužijeme. Na konci údolia staviame stan na parkovisku. Ráno sa zobúdzame s výhľadom na okolité hory. Ďalej je už cesta nezjazdná, pokračovať sa však dá pešo či na bicykli do Thethu. Nás ale zaujíma rieka Valbona, presúvame sa okolo nej a nastupujeme na vodu pod mestom Bajram Curri. Rieka tu už nie je vôbec ťažká, pár menších perejí a na konci pádlovanie po stojatej vode.

Namiesto ďalšej rieky (ktorá bola opäť s málom informácii o nástupných/výstupných miestach a neistou vodou) sa radšej presúvame do Čiernej Hory na rieku Morača. Opäť za tmy prichádzame do kempu, kde nám majiteľ pripraví večeru. Spíme v chatkách. Voda má vyšší stav, ale usudzujeme, že ešte je splavná. Po sútok s Mrtvicou splavujeme všetci okrem šoféra Maťa a Jožiho. Pereje sú veľmi pekné, vraky áut v rieke a jej okolí také balkánske... Niektorí končia na sútoku, ostatní pokračujeme ďalej. Ťažké pereje prezeráme a väčšinou volíme chiken line, vody je tu v kaňone už naozaj celkom dosť a niektoré pereje majú obtiažnosť WW V. Vždy keď si už myslíme, že za sebou máme to najťažšie príde opäť ďalšia neprehľadná perej. V jednej dlhšej pereji si po prezretí pripravíme záchranu a postupne ju splavujeme. Peťo sa však asi v polovici prevráti, hneď k nemu letí hádzačka, ktorú ani nepotrebuje, už je pri opačnom brehu. Vyťahujeme kajak, avšak pádlo niekde pod vodou zmizlo. Vidíme cestu, kúsok nad nami, kaňon je však pomerne strmý a štrk a kamene sa pod nami zosúvajú. Podľa mapy však máme na koniec splavu ešte ďaleko, čaká nás dlhá cesta domov a tak radšej vyťahujeme kajaky strmým svahom a voláme si odvoz. Posledný úsek už zvládame za pomoci lán a kladkostrojov.

Večer si ešte v ďaždi prezeráme kaňon Tary z mosta. Večeriame a vydávame sa na cestu. Doobeda prichádzame späť do Košíc.

Ostalo nám v tejto oblasti viacero riek a miest, ktoré ešte chceme vidieť, tak snáď niekedy na budúce.

Lukáš

Galéria